slovak ariel club in english about us in english

Višňa tour 2019 - Aj chlapi majú svoje dni.

Tento rok sa nám nepodarilo vycestovať na nejakú tú poznávačku , do niektorej z obľúbených destinácii v motorkárskom svete a tak sme sa všetci , veľmi tešili na koniec prázdnin a ,,Višňa tour". Druhá dekáda Augusta máva vždy stabilné počasie, takpovediac vhodné pre jazdu na motocykli. Prehánky sa objavujú zväčša až v poobedňajších  hodinách a to len na krátko. Dá sa teda s chuťou naplánovať jazda pri ktorej sa nemusíte báť búrok. Ešte stále málo nabažený z výletov tohoto leta som si plánoval budúce trasy najrôznejšími smermi tak, aby sme sa k cieľu daného dňa dostali čo najneskôr. Keď prišiel deň  D, skontroloval som predpoveď počasia na najbližšie tri dni a vybral najvhodnejšiu variantu nášho motovýletu.  Zbalil som si len to najnutnejšie. Všetko potrebné na jeden týždeň sa muselo vojsť do malého plecniaka a tak sme niektoré časti brali do dvojíc. Ja som zobral nejaké náradie a Majo zubnú pastu a rezervný olej. Každý vzal tiež skromné množstvo oblečenia a nabíjačku na telefón. Plán trasy prvého dňa sa nám podarilo natiahnuť až na 276 km.

Ako vždy som štartoval z Rudinky s odhodlaním, postupne zbierať účastníkov, najazdiť aspoň 1000 km a šťastne sa vrátiť domov. Môj Ariel 500 model C z roku 1927 bol pripravený a tohtoročná Višňa Tour sa mohla začať. Zhruba po 70 km prvá zastávka u Maja a ďalších 200 km pred nami. Cestovnú rýchlosť sme si stanovili na 65 - 70 km/h. Takéto tempo nám vyhovovalo asi najviac. Nedeľné cesty sú celkom prázdne aj keď sme zopár aut stretli, stále nás dokázali ľahko predísť. Zopár krát sa nám podarilo križovať diaľnicu, no tam už bolo poznať značný cestovný ruch. My sme sa jej však vždy úspešne vyhli. Prvým cieľom našej cesty je hotel Villa Siessta v Novom Smokovci. Vedie sem nádherná tiahla cesta z Liptovského Hrádku , cez Podbánske , akoby stvorená pre motorkárov. Už sme tu zopár krát nocovali a vždy sa nám tu páčilo. Je tu veľmi milý personál a krásne výhľady na okolitú prírodu. Tiež sme sa tu rozhodli počkať na Dušana, ktorý mal ešte nejaké nedokončené pracovné povinnosti a tak musel štartovať o niečo neskôr. Sme dobrá partia , naše plány sa menia podľa potreby. Nemáme problém so zmenou trasy , či hodiny odchodu.  Duško vyrazil skoro ráno a o desiatej sme už popíjali kávičku na terase. Po hodine odpočinku a už v trojici sme sa pobrali spoznávať severovýchod Slovenska.

Ďalším cieľom našej trasy je chalupa kamaráta Višňu, ktorú sme si zvolili za našu dočasnú základňu. Prečo si  však neskúsiť tú cestu nejak predĺžiť? A tak sme navštívili Kežmarok, Bardejov či Vranov nad Topľou.  Keď sme o sedemnástej dorazili na základňu , tachometer ukazoval 476 km a teplomer horúcich 31 stupňov. Zvítanie s našimi hostiteľmi,  nám akoby dodalo nových síl a tak sme v družnej debate pokračovali do neskorých hodín, čakajúc na Radka z Prahy, ktorý za nami vyrazil v pondelok predobedom a po 700 km krátko po zotmení hlásil svoj príchod. Večer sme zaspávali príjemne unavený tešiac sa na ďalšie dobrodružstvá , tentokrát už v šestici. 

 Tretí deň sme venovali Dušanovi . Iba náhodou sa preriekol , že má predkov z východu Slovenska. Dokonca z oblasti obývanej obyvateľmi s Rusnáckou národnosťou. Okamžite v nás zahorela myšlienka pozrieť sa kde žili jeho predkovia a či tu nejaký stále žijú. ,, Samozrejme , že žijú" zastavil nás hneď na začiatku. ,, Len sa stretávame menej často. Je to veľmi ďaleko" Okamžite zasadla plánovacia komisia a už sa volila trasa nového výletu. Cestou sme navštívili viacerých jeho príbuzných, aj keď zostávali mierne zaskočený vidiac naše dopravné prostriedky a uvedomujúc si vzdialenosť od nášho trvalého bydliska , vždy boli potešení z návštevy.

Na tejto trase sme tiež objavili, že v potokoch stále môžu žiť raky. Že Havaj, nieje až tak ďaleko , ako sa zdá  a že aj v Údolí smrti je dnes živo. Rozmiestnené tanky v hojnom počte predstierajú zábery z ťažkého obdobia aby si aj dnes množstvo turistov, mohlo uvedomiť, že sloboda nieje zadarmo a stále si ju treba brániť. Potom ešte jedna malá zmrzlina na Domaši a opäť odpočinok na základni.

Tentokrát sme sa však vrátili o niečo skôr a tak nás napadla spásonosná myšlienka, skúsiť ešte nájsť nejaké hríby. Dvojica majstrov kuchárov zostala pripravovať večeru a mi ostatný , pod vedením najmladšieho Višňu sme skúsili šťastie v neďalekom lese.  Už po pól hodinke sme boli doslova zaskočení množstvom tlstých krásavcov. Táto krátka prechádzka nám zabezpečila prácu na celý večer a ešte zlepšila pocit so skvelého dňa.  Pred zotmením dorazili aj Michal s Danom a tak sme ráno mohli pokračovať  novým smerom v plnej zostave.

Náš kamarát Miki nám chcel ukázať zasa ten svoj rodný kraj. Žije už roky vo Vranove a používa naozaj ľúbozvučnú Slovenčinu, no pochádza z Maďarska. Ponúkol sa nám ako sprievodca aj prekladateľ a to sme nemohli odmietnuť. Vždy sme chceli spoznať okolité krajiny aj sa nám to celkom darí, no s Maďarskom je tu trochu väčšia rečová bariéra. Objednať si ubytovanie, alebo požiadať o pomoc je pre našinca oveľa zložitejšie. Miki vybral Tarcal a Tokaj. Dve starobylé mestečká vedľa seba , preslávené hlavne vínom a tak sme sa pustili  tentokrát už v hojnom počte poznávať južného suseda, no cestou sme ešte zistili, že miestne družstvo vlastní jeden z prototypov traktora , na ktorom pracoval Marian a už nemal možnosť podieľať sa na odstránení vývojových chýb. Traktor po 1989 zapadol do zabudnutia a ďalším úpravám sa už nikto nevenoval . Začali sme dovážať iné značky , akoby tie naše neboli dosť dobré .  Dokonca nemá tento traktor ani na žiadnej fotografii a túto chybu  sme museli zmazať.

Tiež sme zistili , že blízko našej trasy sa nachádza najnižší bod slovenska pri pri Kline nad Bodrogom tak prečo toto miesto nenavštíviť. Trasa sa menila podľa momentálnej potreby a my sme si ju stále užívali. No až keď sme dorazili do Tokaja , uvedomil som si , že teplomery v meste upozorňujú na strašidelných + 40 stupňov v tieni. Ešte som sa na motocykli nikdy nestretol s takouto hodnotou. Návštevu mesta sme teda skrátili na minimum , uvedomujúc si , že naše organizmy nie sú zvyknuté na takéto podmienky a ľahko by sme mohli prísť k úrazu. Ubytovanie sme mali objednané v mestečku Tarcal len pár kilometrov ďalej. Odstaviť motocykle, prezliecť do niečoho ľahkého a šup sa schladiť do miestneho múzea s prehliadkou báječne chladnej vínnej pivnice , samozrejme spojenej s ochutnávkou vynikajúcich  Maďarských špecialít a veľmi sladkého tokajského vína. Večer sme ešte dlho sedeli na nádvorí a preberali , čo sme ešte nestihli vidieť a kam by sme sa ešte určite mali zájsť pozrieť.

V ďalší deň sa od nás už musel Duško oddeliť pre pracovné vyťaženie a z Tarcalu prášil na svojej Jawe 350 OHV priamym smerom do Žiliny. Naše kroky zasa viedli cez prečerpávaciu stanicu plynu vo Veľkých Kapušanoch na Vinianske jazero a potom okruhom  okolo Zemplínskej Šíravy hľadať obec Fekišovce. Jedno selfie pri ceduli a postupný presun zabudnutými dedinkami pre nás ďalekého východu na našu základňu v Rohožníku.

V cieli dnešnej etapy ukazoval tachometer už 1111 km prejdených za päť dní. A to nás ešte čaká Presun na stretnutie v Šuňave a cesta domov. Lenže všetkých nečakala. Pri rannej kontrole som zistil , že mám poruchu na sacom ventile. Kúsok stopky sa mi odlomil a hrozilo, že ak ventil pri jazde spadne do spaľovacieho priestoru, môže výrazne poškodiť motor. Rozhodnutie nebolo ľahké, ale myslím si že bolo správne. Ariel zostáva na základni a ďalej bude pokračovať už len autom a to až keď bude nejaká cesta okolo. Ja som zmenil funkciu z jazdca na spolujazdca a domov som pokračoval spolu s Radkom, počas jeho trasy smer Praha.

Doma jedna sprcha, dobrá večera a ráno, hneď po svitaní a už na novej motorke späť do podtatranskej dedinky Šuňava kam sa zatiaľ chlapcom podarilo presunúť. Aj keď sa mi tento rok nepodarilo dokončiť Višňa Tour na mojom Arieli. Rád som sa za kamarátmi vrátil a sprevádzal ich až do konca nášho stretnutia. Počas tohoto výletu  sme dostali množstvo odkazov od Vás všetkých čo ste vedeli o našej ceste. Pozvania na obed či aspoň kávičku. Pozdravy od tých , čo nás počas tour stretli či sledovali . Každý jeden pozdrav potešil a mi sa skončiť nechystáme. Už dnes plánujeme ďalšie výlety pre rok 2020. Veľmi sa nám páčia Tatry a preto ich pravdepodobne budeme chcieť budúci rok prebádať zo Slovenskej aj Poľskej strany. Ako základňu si zvolíme Hotel Villa Siessta v Novom Smokovci a termín necháme ako už tradične na koniec Augusta. Poruchy sa odstránia a v jazde sa bude pokračovať.  A budúci rok to bude zasa trochu iné, lebo už aj mladý  Višňa dostane možnosť mať  svoju prezývku vyšitú na chrbáte tradičnej Višňovskej rifľovky preto že aj on vstúpi do radov motorkárov a už tento rok sa stane motoristom. Zatiaľ len na pionieri , no určite s nami a na to sa teším. Tak ak plánujete budúcoročnú jazdu Tatrami, možno sa stretneme na niektorom z odpočívadiel hodíme reč. Držím palce, nech sa Vám darí a nezabudnite, určite sa niekde vidíme.

Špeciálne poďakovanie patrí Radkovi , ktorý mal so sebou naozaj všetko a v každej situácii nám vedel pomôcť.

 

Za Slovenský Ariel klub   

                                                                            Karol Burger s kamarátmi 

 

 

 

 

 

 

 

Hodnotenie dokumentu


počet hodnotení: 3

Komentáre

daniel gallay [08.09.2019 12:19:48]
Super

Vaše meno
Váš e-mail
Vašu adresu uvidí len administrátor
Váš komentár

IP Adresa: 100.26.182.28