slovak ariel club in english about us in english

Expedícia, Sardínia 2018

Z posledného dobrodružstva na Sardínii nám zostalo v pamäti množstvo krásnych zážitkov a práve preto sme sa s priateľmi nemuseli dlho rozhodovať, kam pôjdeme na moto výlet v tomto roku. Do úvahy prichádzala len Corsica a Sardínia. Spomienky na nekonečné kľukaté cestičky v skalnatých horách, minimálnou premávkou a drsným asfaltom v nás evokovali túžbu po ďalších zážitkoch. V mestečku Arbatax, na východe ostrova, sa mala tento rok konať Ariel rally Talianskeho klubu a možno aj práve preto sme sa rozhodli vrátiť späť na Sardíniu. Vo Februári 2018 som spomenul medzi priateľmi, že pripravujeme ďalšiu expedíciu a v priebehu pár dní sa začali formovať skupinky záujemcov o náš výlet. Hlavne pre veľmi pozitívnu odozvu na výlet, z roku 2017, sme museli zvoliť trochu inú formu spoločného stretnutia a postupne sme vytvorili viacero skupín, pričom každá postupovala samostatne. Určili sme si len približný termín a miesto konania. Nájsť ubytovanie pre 6 - 8 ľudí nieje žiaden problém. Rozhodli sme sa teda rozdeliť do viacero skupín podľa zamerania a každá partia si už zabezpečila všetko sama. Je to tak aj lepšie. Niekto si potrpí na blízkosť morského pobrežia a pre iného je dôležité zasa niečo iné. Menšie skupinky sa ľahšie dohodnú na pravidlách aj stravovaní a keď sa budeme chcieť stretnúť viacerí, zvolíme si niektorú z reštaurácii, či pláž, alebo zmrzlináreň. Ak bude niekto potrebovať z najrôznejšieho dôvodu pomoc, bude nás tu dosť. Veď ako sa hovorí, viac hláv, viac rozumu. Naša skupina mala 8 členov. Traja na bicykloch a päť motorkárov.

Objednali sme si cestu trajektom z Livorna do Olbie. Toto miesto je priam stvorené pre cestovateľov ako sme my. Pri tak dlhej ceste si musí posádka naplánovať dostatočnú rezervu, pretože na trati sa môže všeličo prihodiť. Nečakaná obchádzka, defekt či porucha dokážu veľmi nepríjemne skomplikovať cestu a ak si vytvoríte príliš veľkú rezervu, môže sa vám stať, že budete otrávený čakaním v často rozpálenom aute. Livorno je skvelé práve tým, že v jeho blízkosti sa nachádza starobylé mestečko Pisa a keď vám zostane dostatok času, môžete tu stráviť celé hodiny pri šikmej veži, alebo obzeraním krásnych katedrál, či posedávaním v malinkých kaviarničkách okolo pešej zóny obsypanej najrôznejšími pouličnými predajcami suvenírov. Pozor však na organizované bandy vreckárov.

Ani sme sa nenazdali a bol tu máj. Zbalili sme teda všetko potrebné do dvoch dodávok a pobrali sa na juh Európy za ďalšími zážitkami. Cesta ubúdala podľa plánu a tak sme si našli čas aj na šiknú vežu a iné pamiatky. Tentokrát sme sa však striedali pri strážení auta, aby nedošlo k nečakanej udalosti.

Podvečer už len nástup do trajektu, zaslúžený spánok a skoré ráno na vysnívanom ostrove Sardínia. Neobyčajný západ slnka nás však nechcel pustiť do pripravených kajút a tak sme postávali na terase najvyššieho poschodia, opretý o zábradlie sledujúc ako sa tá žeravá guľa ponára do hlbín Tyrrhenského mora. Skoré ráno nás vítalo  slnečným počasím a my sme sa pobrali skalnatým pobrežím do mestečka Arbatax na východe Sardínie.

Horské prechody po cestách zasekaných priamo do skaly s nádhernými výhľadmi do drsnej krajiny. Všetko zaliate slnkom a na oblohe ani mráčik. Toto všetko nás nabádalo k tomu, aby sme ešte v ten deň spravili čo i len zopár kilometrov po okolí. Po príchode do Arbataxu sme vyhľadali náš apartmán. Autá odstavili na priestorné parkovisko a ihneď sme sa pobrali otestovať miestny benzín. Späť na cestu SS 125. Pozrieť si zopár výhľadov aj z motocykla a ochutnať miestnu zmrzlinu. Príjemne unavení sme sa večer vrátili naspäť. Motorky uložili pod pripravený prístrešok a ešte dlho do noci sedeli vonku na terase. Večerné zore a predpovede od Google však neveštili nič dobrého.

Ráno sme sa už zobudili do daždivého počasia a to nás neopustilo až do konca pobytu. Sardínia je pomerne suchý ostrov. V Máji tu prší priemerne v piatich dňoch do mesiaca. Keďže sme si dovolenku naplánovali na dva týždne, ba niektorý až na tri, nejaký dáždik nás neznepokojoval. Tento rok však bol iný a vymykal sa štatistikám. Každodenné zmeny v predpovediach a nové a nové mračná postupujúce našim smerom, rapídne menili naše plánovanie. Už sme nepostupovali podľa harmonogramu, ale vždy ráno sme pozreli, ktorým smerom fúka a pomocou aplikácia v telefóne sme našli miesto s najmenšou oblačnosťou. Keď sme aj tak zmokli, pobrali sme sa z hôr späť na pobrežie, kde bolo omnoho teplejšie a počas jazdy sa naše oblečenie opäť vysušilo.

O pár dní sa konala Ariel rally Talianskeho klubu a pretože sme sa chceli zúčastniť na niektorých z ich výjazdov, vedeli sme, že suchí nezostaneme. Naplánovať jazdu pre veľkú skupinu ľudí je oveľa zložitejšie. Treba zobrať do úvahy stravovanie, možné poruchy a sprevádzajúce vozidlo tiež musí vedieť presný plán jazdy. Pretože ak sa zdrží s niektorým z pokazených strojov, musí vedieť kam sa ďalej premiestniť, aby dohnal skupinu. Celkovo sme sa k Talianom pridali na tri jazdy a zmokli sme vždy. Stretli sme tu však početnú skupinu priateľov z Českého Ariel klubu, kde sme pri diskusiách s croissantom v ruke a malou veľmi silnou kávou, ľahko zabúdali na nepriazeň počasia.

Značenie na miestnych cestách má oproti našim značné rezervy. Množstvo chýbajúcich tabúľ, či niektoré otočené zlým smerom dokážu popliesť nejedného i zdatného cestovateľa. Pri jednom z výjazdov, keď sme sa z dôvodu nedostatku paliva museli na chvíľu oddeliť od skupiny a neskôr sme sa ju pokúšali dobehnúť, sme netrafili správnu odbočku. Ceduľa na začiatku síce ukazovala smer k reštaurácii, v ktorej sa mal konať slávnostný obed, no postupne sa cesta zužovala, stratili sa postranné čiary a onedlho zmizol aj asfalt. Kamenistou cestou sme sa prebojovali až do nejakého národného parku, v ktorom bol pohyb zakázaný dokonca aj na bicykloch. Prekvapený strážci v zelených uniformách iba nechápavo krútili hlavami: ,,Kde ste sa tu vzali?“ Hľadaná reštaurácia tu samozrejme nebola a predstava zaradenia spätného chodu ťažkým terénom dvadsať kilometrov sa nám zdala nemysliteľná. Našťastie to miestni strážcovia zobrali s humorom a eskortovali nás obslužnou cestou k najbližšej civilizácii. Video TU.

Spomienku na tento okamih nám bude vždy pripomínať fotografia, ktorou nám dovolili zachytiť tento zvláštny okamih. Dnes si na to spomeniem iba ako na veselú príhodu s partiou skvelých ľudí. Pri jazdách okolím sme sa často stretávali na čerpacích staniciach, na káve či na zmrzline. Zopár krát sme navštívili miestne reštaurácie, aby sme ochutnali špeciality regiónu a potom sme sa pokúšali napodobniť umenie šéfkuchárov v podmienkach našich ubytovní.

Dodnes mám v nose vôňu tých exotických gril párty, keď sme piekli plody mora a zajedali ovocím či zeleninou zo záhrady a miestneho trhu. Tú chuť najrôznejších likérov z domácej produkcie, prekladanú tou Slovenskou.

Postupne sa aj počasie umúdrilo a keď sme zmokli, tak len trochu. Začali sme vyhľadávať tie nenápadné cestičky písané na mape iba bielou čiarou. Dlhé spojnice, ktoré boli už dávno nahradené novou, kratšou a bezpečnejšou cestou. Dnes sú používané iba ako obslužné cesty pre pestovateľov korku a chovateľov dobytka. Niektoré síce sčasti poškodili povodne a zosuvy pôdy, ale ľudia si ich opravili tak, aby ich ešte mohli použiť.

Neboli tam často zvodidlá, no nebola tu ani žiadna premávka a my s veteránmi sa predsa nikam neponáhľame. Kochali sme sa výhľadmi ako z rozprávkovej knihy. Čerpali sme energiu a niečo, čo v nás zostane. Niečo čo nás poženie celý rok vpred, aby sme sa zas pokúsili o nejaký ten výlet do neznáma za krásami tohoto sveta.

Zopár drobných porúch sa síce objavilo, ale nič neprekonateľné. A keď sa nám podarilo na chybu prísť, hneď sa išlo o niečo spokojnejšie ďalej. Občas sme si niektoré motocykle pomenili, aby si každý odskúšal čo mu sedí najviac. Možno aj preto niektoré stroje najazdili 1000 a niektoré dokonca 2000 km a to všetko bez väčších problémov v daždi. Jedno odtrhnuté lanko, či povolená skrutka na ramienku, pri týchto podmienkach nestoja za zmienku. Ešte sa nám nepodarilo stráviť všetky zážitky z jazdy a už sa tešíme na ďalší ročník nášho putovania. Pre niekoho je to nemysliteľné, no pre nás je to výzva. Zobrať si starý stroj z dvadsiatych alebo tridsiatych rokov a precestovať s ním kus nezabudnuteľnej prírody v úchvatných horách Sardínie. 

Teším sa na ďalšie zážitky s Vami kamaráti

                                                                                Karol Burger a Slovenský Arielklub

 

A komu bolo málo, pridávam zopár fotografií z výletu:

 

 

Hodnotenie dokumentu


počet hodnotení: 4

Komentáre

Žiadne komentáre
Vaše meno
Váš e-mail
Vašu adresu uvidí len administrátor
Váš komentár

IP Adresa: 54.163.42.154