Ako som putoval s kamarátmi za polárny kruh.

Niekedy na konci roku 2024, keď som si sladko odpočíval pri telke, vianočných koláčikoch a už som bol dostatočne znudený, začali sa mi vracať spomienky na naše motovýlety a už sa nedali z hlavy dostať von. Nezostávalo nič iné, len vymyslieť, čo vyvedieme v najbližšom lete a kam nás naši tátoši povezú. Vedel som, že máme ešte dosť času a tak môžeme naplánovať aj o trochu náročnejší výlet.

Vždy ma lákal sever, no leto je tam krátke a pomerne často tam prší, čo nemusí každému vyhovovať. Do úvahy prichádzala výročná rally Fínskeho Ariel klubu, niečo z Pobaltia, prípadne polárny kruh. ,,A čo tak spojiť všetky ciele do jedného výletu?  To neznie vôbec zle. Mohol by to byť parádny výlet.“  Naznačil som teda body plánovanej trasy do google maps a s očakávaním zisťoval dĺžku trasy. Je to približne 6000 – 7000 km ,,To by sa malo dať zvládnuť aj na starších tátošoch.“, pomyslel som si a už som ponúkal trasu výletu na fóre s otázkou:  ,,Kto sa pridá?"  Na moje prekvapenie bol záujem veľmi veľký. Museli sme skupinu upraviť na maximálny počet 5 osôb, aby sme boli cestou schopní pružne reagovať na všetky prípadné problémy. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o staršie motocykle a aj tej batožiny a náhradných dielov sme si potrebovali zobrať trochu viac, zvolili sme model štyri motocykle pre cestu, jeden rezervný pre prípad vážnej poruchy, jeden motocykel so sajdkárou a sprievodná dodávka, v ktorej sa budeme ako vodiči striedať. Predplatili sme si trajekt, ubytovanie pre Fínsku rally a čakali na dátum 15.6.2025, kedy začne náš túžobne očakávaný výlet. Prvý stres začal už dva týždne pred našim odchodom, keď sme zistili, že skoro žiadna prepravná spoločnosť neponúka prepravu motocykla s postranným vozíkom a náš spolubojovník Radek, musel svoj cestovný lístok zrušiť a cestovať úplne iným trajektom, čo tiež znamenalo že skončí v úplne v inom meste ako my. Keďže sme nedokázali tento problém vyriešiť, museli sme upraviť plán trasy tak, aby sme sa po rozdelení, opäť stretli na vidieckych cestách južného Švédska. Ale nepredbiehajme udalosti. Štart výletu začal v nedeľu15.júna skoro ráno, keď sme sa s Palim vybrali do Jablonného nad Orlicí pre ďalších účastníkov.

Išlo to dobre, používali sme len vedľajšie cesty s malou premávkou a poruchy sa nám zatiaľ vyhýbali. Postupne sme pozbierali ostatných účastníkov a po skvelom obede, vybrali sme sa už v pätici do základne Poľského Ariel klubu, na zámok Topacz blízko mesta Vroclav, kde sme chceli stráviť prvú noc. Táto etapa však už bola trochu hektickejšia. Cestou som dostal šusdefekt na zadné koleso v pomerne vysokej rýchlosti, spôsobený vytrhnutou špicou na hlbokej jame v strede cesty, BSA začalo tiež veľmi rýchlo strácať tlak v prednej pneumatike, nehovoriac o pridretí našej najstaršej motorky Ariel 557 model B z 1928 roku. Trochu veľa problémov hneď na prvej spoločnej etape, dokonca som mal pocit, že niektorý z účastníkov začínajú panikáriť. Našťastie prvá etapa končila práve na tom správnom mieste a mala tiež správne zázemie. Marcin Jazdzyk, prezident Poľského klubu nám poskytol tú najlepšiu pomoc a v dielni reštaurátorov aj to správne náradie, aby mohli byť všetky naše poruchy odstránené a my sme mohli už ráno pokračovať podľa plánu do prístavu Świnoujście na severe Poľska.

Po raňajkách sme sa teda rozdelili.  My, vo štvorici a Radek sám so sajdou, sme každý putovali do svojho prístavu na ten správny trajekt. Naša trasa mala približne 500 km a bola najdlhšiu plánovanou trasou celého výletu.

V ten deň nás už poruchy nezastihli, aj keď skoro celý deň pršalo a pre nedostatok času, sme museli časť etapy prejsť aj po diaľnici, no zvládli sme to bez problémov. V druhej časti etapy dokonca prestalo pršať, pofukoval teplý vánok a tak sme do prístavu dorazili včas, s pomerne preschnutým odevom. Jedno pivko na terase lode a krátka noc v malej kajute pre štyri osoby. Ráno šup do dodávky, nech môžeme čo najskôr opustiť loď a užívať si jazdu švédskym vidiekom. V rámci šetrenia finančných prostriedkov sme naložili štyri motocykle do dodávky už  pred trajektom. Len jeden motocykel putoval sólo a tak sme museli najskôr nájsť vhodné parkovisko pre vyloženie nákladu. Nebol to však problém. Ystad je malé prístavné mesto, stačilo prejsť len pár blokov a už sme sa mohli tešiť z jazdy každý samostatne.

Na prvej benzínovej pumpe sme natankovali dva rezervné kanistre s palivom pre prípad, že by v niektorých úsekoch nebola dostatočná sieť čerpačiek. Doplnili sme tiež všetky palivové nádrže motocyklov po okraj a vydali sa smerom na sever. Čerpacie stanice sú v severských krajinách výhradne samoobslužné a platiť sa tu dá len kartou. Spočiatku som sa toho trochu bál, ale dá sa na to zvyknúť. Vedeli sme, že palivo v motocykloch vydrží zhruba na 250 km, no preventívne sme tankovali častejšie, vždy po 100 – 150 km. Denný plán jazdy nebol striktne daný, chceli sme prejsť zhruba 350 km, no keď sme videli niečo zaujímavé, neváhali sme zastaviť. Hneď v prvý deň Švédskej časti sme objavili múzeum elektrifikácie. Sústavu starých mlynských kolies, čo poháňali obrovské dynamá a zásobovali prúdom okolie. Kedysi to bol veľký mlyn, no dostatok vodnej energie vnukol majiteľom aj iné, na tú dobu prevratné myšlienky. V areáli sa nachádzala tiež expozícia vypreparovaných zvierat, zostava starých strojov a dobová zlievareň. Najviac ma zaujal obrovský štvorvalcový kompresor, pre ktorý energiu zabezpečovali dve dvojvalcové kľuky poháňané spriahnutým ozubením, na konci ktorého bolo opäť mlynské kolo. Tento skvost bol vyrobený v roku 1838 a jeho geometria veľmi nápadne pripomínala konštrukciu prvého štvorvalcového motora od Ariel z roku 1931. Na tomto mieste sme si tiež dali obed a zároveň počkali na Radka a jeho sajdu. Potom sme už pokračovali v kompletnej zostave ďalej na sever.

Nocľah sme si zabezpečovali vždy v daný deň, nikdy sme nevedeli ako ďaleko sa dostaneme a tak sme používali aplikáciu Booking. Často sme prenajímateľov ani nestretli. Na dome bola osadená skrinka s kódom a v nej kľúč od ubytovania. Ráno sme kľúč vrátili na svoje miesto a pokračovali ďalej. Niekedy nás navštívili a popriali šťastnú cestu, alebo nás upozornili na nejakú atrakciu. Hneď v prvé ráno prišiel za nami majiteľ domu na svojej motorke, bolo vidieť, že sa jedná o nadšenca motorizmu. Pochválil nám stroje a poprial šťastnú cestu. Predtým nás však upozornil na motocykle Indián. ,,Vedeli ste , že zakladateľ firmy Indián emigroval do Ameriky zo susednej dediny? Na mieste kde stával jeho rodný dom je osadená pamätná tabuľa. Zájdite sa tam pozrieť." Bola to pre nás nová informácia a tiež sme boli zvedaví. O niekoľko minút už bola nastavená nová trasa  v našej navigácii a my sme zrazu putovali prašnými cestami až na dané miesto. Pomerne veľká ceduľa osadená na neobývanom mieste, hneď vedľa malej križovatky dvoch prašných ciest. Ak by sme nedostali ten správny tip, asi by sme ju ani nenašli. Potešení novými znalosťami sme sa vybrali ďalej na sever.

Pali spomenul, že by rád navštívil mladého hokejistu z jeho obce. Mal by hrať hokej v meste Gävle, približne 200 km nad Štokholmom. Výborne, bude to naša ďalšia zastávka a už sme zasa menili plán našej cesty. Návšteva bola krátka, no bolo poznať, že chlapec sa jej potešil. Michal Svrček patrí medzi naše vychádzajúce hokejové hviezdy a bola to vlastne posledná šanca stretnúť ho na tomto mieste. O dva dni už letel ako druhý draftovaný Slovák v tejto sezóne a bude pôsobiť v Detroit Red Wings. Popriali sme mu veľa šťastia na novom mieste a pobrali sa ďalej na sever.

Premávka v tejto oblasti je pomerne hustá a cesty sú tu dvojprúdové, nudné, plné nákladných aut. Museli sme opustiť pobrežie a našu cestu presunúť do strednej časti krajiny, ďaleko od hustej premávky, no s riedkym osídlením. Máme rezervné kanistre s benzínom a sprievodnú dodávku, tak sa nemáme čoho báť. Stále sa nám darilo nájsť vhodné ubytovanie a bolo na čase zaradiť zasa jeden servisný večer. Náš ďalší hostiteľ bol pár z Poľska pochádzajúci z mestečka Zakopané, už dlho žijúci v strede Švédska. Krásne ubytovanie za nízku cenu a priestor na servisné práce. Čo viac sme si mohli priať.

Zdalo sa mi že Ariel 4F6 z 1932 roku má nepravidelný chod a tak bolo vhodné zaradiť kontrolný večer. Pritiahnuť reťaze, vyčistiť magnety, skontrolovať tlak v pneumatikách, dotiahnuť holendre a iné drobné úkony. Zdalo sa, že nemáme žiadnu väčšiu poruchu aj keď už máme za sebou približne 1900 km, no zdanie niekedy klame. Zhodil som rozdeľovač, aby som ho vyčistil a vtom som si všimol, že uhlík, ktorý prenáša iskru na palec, tá je potom distribuovaná na jednotlivé sviečky, je zničený. Úplne sa rozpadol a to môže byť koniec cesty pre tento motocykel. Nastala chvíľa ticha a rozmýšľanie, čím ho nahradiť. ,,Keď sme sa dostali až sem, nemôžeme zastať. Takáto porucha nás neodradí!“ Pár telefonátov priateľom a zrodil sa nápad. Do zostávajúcej skrutky, ktorá pôvodne držala uhlík, sme natlačili tenké vlákna medeného kábla a ten sme neskôr zaliali horúcim cínom. Mohlo by to fungovať ako dostatočný vodič a dočasne by sa dalo pokračovať v ceste. Nápad bol hneď zrealizovaný a po chvíli motocykel opäť ožil. Ráno sme tak mohli spokojne pokračovať v našej ceste.

Čím sme sa dostávali ďalej na sever, začínalo byť menej možností stravovania a niekedy sme museli vhodné miesto hľadať aj pomocou Google aplikácie. Samoobslužné čerpacie stanice boli zatiaľ v dostatočnom počte. Jedna smerová ceduľa "jedlo 2 km" nás vyviedla na vrchol miestnej hory s krásnymi výhľadmi po okolí a lyžiarskym vlekom na druhej strane. Jednalo sa len o prašnú komunikáciu vo veľmi zlom stave, no riskli sme to. V okolí sme nenašli iné miesto so stravovaním, tak sme skúsili toto. Hneď na začiatku sme videli starobylý kostolík s upraveným trávnikom, no neskôr sa cesta menila na stále horšiu až na vrchol hory. Pohľad z hora bol nádherný, no prišlo aj sklamanie.

V miestnej reštaurácii nebola možnosť platby kartou a požadovali len švédske koruny. Museli sme sa teda pobrať ďalej hladný. Bolo to však jediné miesto celého výletu, kde sa nám nepodarilo použiť kartu. Na všetkých ďalších zastávkach už problém nebol. Trochu sklamaní, požiadali sme o pomoc Google a ten nám ponúkol už o dvadsať kilometrov ďalej zaujímavé miesto. Bolo síce tiež trochu mimo trasy, ale malo celkom dobré hodnotenie, tak sme to riskli. Boli sme aj trochu zvedaví čo hľadá Thajský chrám v strede Švédska. Na mieste bolo obrovské parkovisko, chrám so zlatou strechou, reštaurácia a komunita ľudí, čo sa o tento areál starali. Jedlo bolo výborné, chodilo sa sem najesť aj množstvo domácich. A chrám? Bolo to trochu zvláštne, ale povolili nám vojsť až do záhrady a spraviť si fotografiu priamo v parku. Domáci si tiež spravil fotografiu, predsa len takáto návšteva nechodí každý deň. Opäť obliecť a pokračovať v ceste.

Na najbližšej čerpacej stanici pauza a po štarte silný hluk Ariela 4G/1000 z 1939 roku. Predpokladali sme, že sa jedná o uvoľnenú skrutku na spojke alebo niečo podobné. Akurát začínalo pršať a do ubytovania zostávalo ešte 70 km. Tak sme motocykel naložili s rozhodnutím, že ho opravíme až na mieste. Domček sme našli pomerne ľahko, no po odstránení krytu spojky prišlo sklamanie. Zlomená podložka pružiny tlmiča záberov. Bez nej sa v ceste nedá pokračovať, ale ani toto nás nezastaví. Zobral som poškodenú súčiastku, Radka ktorý trochu hovoril Anglicky, Jendu, pretože ovláda prácu so sústruhom a vybrali sme sa hľadať pomoc do okolitých dedín. Bol však piatok večer a aj keď bolo svetlo, čas už bol pokročilý. Spočiatku sa nám nedarilo, domy boli opustené a nikto nám neotváral, no v tretej obci sme našli dokorán otvorený kufor auta. ,,Toto bude náš človek.“  Vonku síce nik nebol, no skúsili sme požiadať o pomoc. Po chvíli sa dvere domu otvorili a von vyšiel starší, veľmi potichu hovoriaci pán. Ukázali sme mu fotografie motocykla, tiež naše tričká, na ktorých je znázornená výprava a pomaly sme získali jeho dôveru. ,,Mám zváračku, dnes som ju kúpil, ale ešte som ju nepoužíval.“ Heuréka ! To bol impulz, na ktorý sme čakali. Za päť minút sme už roztáčali predlžovacie káble a zvárali poškodený diel. Nášho záchrancu sme odmenili pivom a pokračovali v skladaní. O pár minút už bol motocykel opäť funkčný a naša výprava mohla pokračovať ďalej. Pred tým sme spravili nákres, aby sme otestovali silu internetu. Zverejnil som fotografiu poškodeného dielu a výkresu s požiadavkou: ,,Podarilo sa nám dočasne odstrániť závadu, ale netušíme ako dlho ten zvar vydrží. Je niekto žijúci na našej trase schopný vyrobiť nám tento diel?" Za 30 minút som už mal odpoveď: ,,Súčiastka vás bude čakať v Campe Sysmä. Prajeme šťastnú cestu!" Je až neuveriteľné, čo všetko je v dnešnej dobe možné a našim predkom sa o týchto veciach nemohlo ani len snívať. Skvelá komunita je okolo motocyklov Ariel.

Ďalšie ráno slabý dážď a približne 350 km trasa stále na sever. Bol to posledný nocľah na Švédskej strane Baltu. Cestou sa už začali objavovať prvé soby a my sme tiež vedeli, že nás čaká ďalší servisný večer. Pneumatika na sajde už mlela z posledného a postupne silnejúci dážď utopil magneto Ariela Twin KG500 z 1948 roku. Nálada však bola stále dobrá. Blížili sme sa k prvej méte a zostávalo nám už len 300 km k prekročeniu polárneho kruhu na Švédskej starne. Závady boli vždy ľahko odstránené a naše sebavedomie stále stúpalo. Priebežne sme si striedali motocykle, a každý šiel ďalšiu etapu na tom, čo si zvolil. Časom sme prišli na to, že dlhé rovné etapy vo vyššej rýchlosti nesedia úplne najlepšie pre náš najstarší motocykel, ale vždy keď sa objavili zákruty, alebo pomalšia časť etapy, dali sme mu šancu pokračovať v jazde. Po ceste sme si odfotografovali zopár sobov a zakotvili v kempingovej chatke s veľkým parkoviskom pre naše servisné práce. Vonkajšia teplota sa už len málokedy prehúpla nad desať stupňov, no hlavné bolo, že už nepršalo. Odstraňovať drobné závady sa stalo našou každodennou rutinou.

Šlo to však dobre, jednalo sa v podstate len o vyčistenie magnetu, alebo pritiahnutie niektorej z reťazí. Výmena pneumatiky bola len taká čerešnička na torte. Vedeli sme , že už zajtra prekonáme Polárny kruh a naša cesta na sever, začne meniť smer. Nálada bola stále dobrá, humor nás neopúšťal, len na noc sme už museli viac zastierať okná. Toho nočného svetla už bolo akosi veľa. Ešte večer sme opäť preplánovali trasu, trochu viac na sever, aby sme sa vyhli vyťaženým trasám a hneď ráno v slnečnom počasí, vybrali sa hľadať prihraničné mesto Pello. Po ceste malá zastávka pri ceduli Arctic Circle 22 km a keďže sme sa vybrali po nefrekventovanej ceste, aj nie moc výrazne propagovaná miestna atrakcia Polárny kruh, už stála pred nami.

Na mieste sa nachádzal malý domček s občerstvením a niekoľko cedúľ s nápismi v rôznych jazykoch. S radosťou sme si spravili niekoľko fotografií, ceduľu označili nálepkami Českého aj Slovenského Ariel klubu a pokračovali ďalej do exoticky znejúceho „Laponska“. Aj tu bolo ubytovanie zabezpečené len cez malú skrinku, v ktorej bol kľúč. Využili sme, že noc vlastne nebola žiadna a na druhý deň nás čakala len veľmi krátka trasa do Rovaniemi k Fínskej hranici polárneho kruhu a tak sme trošku ponocovali. Na oslavu dosiahnutia prvej méty, som chlapcom spravil domáce palacinky a trošku sme sa ešte povozili po okolí. Ranný budík sme posunuli o niečo neskôr a ešte v slnečnom počasí pokračovali do mesta Santa Clausa, Rovaniemi. Chceli sme navštíviť aj nejaké múzeum, no práve bol pondelok a všetky múzea majú vtedy voľno. Zostal nám teda aspoň park Santa Cleusa.

Rovaniemi je väčšie mesto a každá atrakcia, ktorá môže prilákať turistov je tu vítaná. Park je plný reštaurácií, atrakcií pre deti, predajcov suvenírov. Sú tu prázdninové hotely, Camping a plno ľudí, ktorí si to sem prišli užiť. My sme sa tiež zdržali o niečo dlhšie než v prví deň. Užívali sme si posledné slnečné lúče, konečne dobrú kávu, opäť spravili množstvo fotografií. Bolo tu fajn, no od  juhu sa blížil veľký mrak a my sme vedeli, že ešte musíme prejsť aspoň 100 km neznámou cestou, teraz už smerujúcou na juh. Opäť sme zvolili neznámy vidiek výmenou za frekventované pobrežné cesty kultúrnejších miest.

Teraz už v daždi a občas aj mimo asfaltových ciest, putovali sme najbližšie dva dni, málo osídlenou časťou krajiny. Občas sme narazili na spevnenú komunikáciu zo štrku a hliny. Dážď pomohol tejto zmesi prisadnúť si na motocykel a chovať sa, ako betón. Keď sme na najbližšom ubytovaní našli tlakový čistič, len veľmi ťažko opadával tento kal z motocyklov.

Každý deň bližšie k našej druhej mete Camp Sysmä, ba dokonca bez porúch, putovali sme ďalej a ďalej. Skoro sme zabudli sledovať miestne atrakcie a zaujímavosti. Pri zastávke na obed, v golfovom klube, pochválila sa nám pani domáca svojimi „vodnými byvolmi“, aspoň taký názov nám ponúkol prekladač. Vo Fínsku žije približne 20 klusov týchto zvierat a u nej v rezorte sú štyri. Veľmi ochotne nás sprevádzala až k malému stádu v kľude odpočívajúcich čiernych kráv. Bolo to také malé rozptýlenie ďalšej 350 km etapy našej trasy. Ako sme sa dostávali viac na juh, začali cestu lemovať dlhé lány modro a fialovo kvitnúcich zvončekov. Nie som si istý, či sa jedná o miestny endemit, alebo inváznu rastlinu, pretože sa vyskytovali len na širokých pásoch pravidelne upravovaných vôkol ciest a vo voľnej prírode sme sa s nimi stretli len občas. Každopádne to bol príjemný pohľad.

Pred príchodom do Campu, ešte na odľahčenie, návšteva miestneho pivovaru s jeho múzeom a už sme parkovali pri recepcii, čím bola dosiahnutá druhá méta výletu.

Camp Sysmä je vyhľadávané miesto odpočinku s dobrým vybavením na jednom z najväčších jazier Fínska. Kuchynka, práčovňa, ale aj sauna a sprchy s dostatočným množstvom kabíniek, poskytujú príjemné priestory na oddych. V okolí sa nachádzajú viaceré reštaurácie aj móla a hojdačky pre deti. Počas troch dní sme sa tu cítili veľmi príjemne. Výročná rally Fínskeho klubu obsahovala jeden jazdecký deň a jeden výlet loďou po okolí. Výlet okolím bol dlhý asi sto kilometrov, navštívili sme sústavu vodných prieplavov, čo vyrovnávali hladinu medzi viacerými spojenými jazerami tak, aby bolo možné použiť lodnú dopravu na všetkých úsekoch jazera. Miestne trhovisko, park aj sústavu mostov pretínajúcich jazero. Krásna príroda v okolí.

Aj výlet loďou mal svoje čaro. Navštívili sme malý domček na opustenom ostrove, kde kedysi žil miestny rybár Rapala. Preslávil región svojimi návnadami a obrovským množstvom ulovených rýb. Prvé návnady vyrobil z korku a cukríkového pozlátka. Napodobňovali pohyb zranenej rybky vybočujúcej zo stáda. Pozorovaním prírody zistil, že veľké ryby požierajú menšie a obzvlášť tie zranené sa stávajú ich ľahkou korisťou. Jeho lov bol tak úspešný, že dokázal uloviť až 260 kg rýb za jeden deň. Veľmi rýchlo sa preslávil a čoskoro začal veľký záujem okolia nie len o ulovené ryby, ale aj jeho návnady.

Trošku rozruchu sme spôsobili aj my, zaradením ďalšieho servisného dňa. Už sme mali prejdených 4000 km. Na Ariel 4G boli zlomené dve špice, Twin potreboval vymeniť zodratú pneumatiku a preventívne čistenie magnetu, pred dlhou cestou domov tiež neuškodilo. Ešte stále krásne počasie, nám ponechalo šancu odstrániť poruchy a miestny členovia s údivom sledovali postup prác. Išlo to dobre a tak sme ešte pred slávnostným večerom stihli horúcu Fínsku saunu a kúpanie v jazere. Tá sauna mi bude chýbať. Celkom som si na to zvykol, každý deň sa na hodinku zohriať v horúcej miestnosti.

Na ceremoniáli ukončenia zrazu sme sa však moc dlho nezdržali. Ráno nás čakala cesta do Helsínk, odkiaľ nás trajekt odvezie od Estónska. Nemohli sme si dovoliť zmeškať túto loď a predpoveď počasia ponúkala len dážď na väčšinu úsekov trate. Vtedy sa môže stať všeličo a aj malé zdržanie spôsobí nepríjemnosti.

Všetko však išlo podľa plánu a popoludní už sme dopĺňali zásoby jedla v Estónskom Taline. Vítalo nás slnečné počasie. Nič nebránilo prejsť ešte pár kilometrov na juh a nájsť si ubytovanie. Zaujímavé však bolo, že cesty začali byť akési užšie. Pribúdalo viac rýchlo jazdiacich kamiónov a celkovo bolo poznať, že už sme v bývalom východnom bloku. Po nocľahu ešte pár kilometrov Estónskom a prechod do Lotyšska. Cesty sa ešte viac zhoršili a pribudlo aj kamenistých ciest. Ak bola cesta asfaltová, zaručene mala vyjazdené koľaje a vodiči jazdili veľmi arogantne. Nemal som radosť z týchto ciest, no nebolo cesty späť. Už sme boli na ceste domov a len kúsok od tretej méty, obísť Baltické more.

Po nocľahu v Lotyšsku sme sa rozhodli, čo najskôr prejsť Litvu a radšej skončiť v Poľsku. Hľadali sme menej frekventované cesty východom krajiny a tak sme našli oblasti s množstvom, akoby opustených, drevených domov. Čo vyčnievalo z šedivého obzoru, bol cintorín na konci, alebo začiatku každej dedinky. Jediné upravené miesto, akoby tu už ľudia mali iba túto víziu. Stále rozbitejšie cesty a arogantný vodiči. Možno to bolo spôsobené nedostatkom práce, alebo zúženou časťou územia krajiny medzi Bieloruskom a Ruským Kaliningradom, keď všetka doprava vedúca na sever, musí prejsť týmto zúženým úsekom po dvoch jestvujúcich cestách. Od vstupu na územie Pobaltských krajín, sa výrazne zvýšila koncentrácia policajtov a príchodom do Poľska sa z tejto stránky nič nezmenilo. Čo ale bolo veľmi zreteľné, je výstavba. Poliaci idú vo veľkom štýle a rozostavané úseky viacprúdových ciest sme obchádzali prakticky po celom Poľsku. Kvalita ciest sa výrazne zlepšila a ubytovanie sme získavali za najnižšie ceny a vo veľmi dobrej kondícii. Pred príchodom na Slovensko sme ešte zaradili jeden servisný večer.

Na Litovských cestách sme prišli o niekoľko špajchní v zadnom kolese 4G a získali veľký klinec do kolesa 4F/6. Príchod na Slovensko bol očakávaný v ďalšej etape a na tachometri sa už končila šiesta tisícka kilometrov.

Pre poslednú etapu, pred príchodom na Slovensko sme si nechali necelých 300 km. Hraničný prechod Vyšný Komárnik v podstate ukončil našu výpravu. Cez Dukelský priesmyk sme sa zviezli opäť rozbitými cestami na východe Slovenska na našu klubovú základňu v Rohožníku, kde sme strávili pokojný večer. Druhý deň ráno, presun na opačnú stranu republiky a o deň neskôr ešte jedna jazda našich Českých priateľov do svojich domovov. Celkovo sme prešli približne 6500 km, naplnených zážitkami z jazdy a zdraví dorazili do svojich domovov. Až neskôr mi postupne dochádzalo, že sme spravili jedinečnú výpravu. Určite sme motivovali ďalších odvážlivcov vstať a niečo bláznivé spraviť. Otestovali stroje aj samých seba a z tejto udalosti budeme ešte dlho čerpať energiu. Spomienky v nás zostanú naveky a pomôcť tomu má aj tento cestopis.  Ak sa raz vyberiete na sever, zažijete veľké dobrodružstvo.

Ďakujem mojim súputníkom, za to, že mi pomohli splniť si svoj detský sen. Prežili sme spolu krásne chvíle. Teším sa na ďalšiu jazdu s Vami priatelia.

Pavol Janíček                   Ariel 557 model B           – 1928

Radek Nováček               Bmw R1150R                   -  2004 + sidecar Velorek 562.

Jan Závadský                   Ariel KG 500                   – 1948

Jirka Mikula                     BSA  650 Golden Flash   - 1953

Karol Burger                     Ariel 4G/ 1000                  - 1939

                                         Ariel 4F/  600                    - 1932

                                                                                                      pre Slovenský Ariel klub s dovolením svojich priateľov

                                                                                                                                                                                                          spracoval Karol Burger