Rally podľa Rakúskych priateľov

Rally podľa našich Rakúskych priateľov

Rally by our Austrian friends

Ariel Rally sa koná každoročne vo viacerých krajinách. Miestne kluby organizujú toto stretnutie pre svojich členov, no vždy sa potešia, ak sa rally zúčastní niekto z inej krajiny. Takto sme v minulosti vycestovali aj my do viacerých zemí Európy a spoznávali  miesta na starých motocykloch, pod vedením domácich sprievodcov. Cestovať stovky kilometrov však môže byť celkom nákladné a ak sa chce niekto zúčastniť viacerých stretnutí v roku, ľahko môže prekročiť svoj pripravený  rozpočet.  Aj preto sa na tento rok dohodla spolupráca. Taká rally na pokračovanie. Aby si prípadný záujemca mohol užiť naraz vo viacerých krajinách. Rakúska rally zmenila svoj tradičný víkendový termín na začiatok týždňa a po troch dňoch strávených vo vysokohorskom prostredí sa kolóna presunula do Jičína v Česku, kde rally pokračovala až do nedele.

Ariel Rally is taking place every year in several countries. Local clubs organize this meeting for its members but they are always happy when riders from abroad arrive to the rally. That is also how we travelled in the past to various european countries to explore new places on our old motorcycles under supervision of local guides. Altough travelling hundreds of kilometers might be pretty costly and if someone wants to visit more meetings in one year, he may easily exceed his budget. And so for this year we agreed on a cooperation to organize the rally „continuously“. And so the visitor could enjoy the riding in more countries. Austrian rally changed its usual weekend schedule to the beginning for the week and after three days spent in alpine setting, the convoy moved to Jičín in Czech republic where the rally continued till Sunday.

My sme začali podľa plánu baliť v sobotu večer a v nedeľu skoro ráno už uháňali k Rakúskym hraniciam. Navigácia nám dávala šancu zviesť sa ešte v nedeľu po nejakých miestnych cestičkách. Cesta bola bez problémov a o šesť hodín sme už hľadali konkrétne miesto stretnutia v blízkosti hradu Rosenbichl. Na mieste nás už čakali naši kamaráti z Talianska, Rakúska, Írska, Anglicka, Holandska, Nemecka a samozrejme aj z Česka. Pre tentokrát sme zvolili trochu sparťanské ubytovanie vo vojenských stanoch. Boli k dispozícii aj luxusnejšie nocľahy, no toto nás lákalo najviac. Vždy som to chcel vyskúšať ale nejako nebola príležitosť. Až zrazu tu. Jeden z organizátorov pracuje pre vojenské opravovne a podarilo sa mu zabezpečiť pre nás takéto malé prekvapenie. Nedeľná jazda sa trochu skomplikovala nepriazňou počasia a tak sa na ňu odhodlali len tí odvážnejší.

According to our plan we started packing on Saturday night and already early in the morning we were speeding towards austrian border. Our navigation was giving us a chance of riding on some local routes on Sunday. The road ran smoothly and within six hours we were already searching for that particular place close to Rosenbichl castle. Our friends from Italy, Austria, Ireland, England, Netherlands, Germany and Czech republic were already on the spot waiting for us. For now we chose a spartan accommodation in army tents. There were more luxurious lodgings available, but this was tempting us much more. I always wanted to try staying in tents but never had a chance before. One of the organizers works for army repair shops and so he managed to arrange this surprise for us. Sunday ride got a bit complicated due to bad weather and so only the more courageous riders took off.  

Na druhý deň nás čakala celkom náročná  jazda. Organizátori pre nás pripravili 252 km dlhú a veľmi hornatú trať. Jedným z jej prejazdných bodov bola najvyššie položená cesta v Slovinsku, kedy sa jazdec pri výstupe na horu Mangart dostane až do výšky 2065 metrov nad morom. Ranná rozprava bola krátka a plánovaný štart sa nedal odkladať. Čakala nás nezvyčajná trasa.  Svižným tempom sme sa presunuli k Talianskej hranici, kde sme sa úzkymi uličkami postupne prebojovávali smer Slovinsko. Pred nami sa otvárali majestátne Júlske Alpy s krásnymi scenériami. Ustavične som mal nutkanie zastaviť a kochať sa tou neskutočnou  prírodou. Nemohli sme sa však dlho zdržiavať. Pod Mangartom je mýtnica a k nej sme museli prísť ako skupina. ,, Potom sa môžete kochať, aj dve hodiny" upozorňoval nás náš sprievodca ,, teraz musíme frčať", a tak sme uháňali ďalej. Pod kopcom je ceduľa , akú som vlastne ešte nikdy nevidel. Nedalo mi a musel som si s ňou spraviť jednu fotografiu. Stúpanie 22%. Znelo to ako varovanie, že táto cesta dokáže preveriť každého jedinca odhodlaného na ňu vstúpiť.

On a next day a pretty tough ride was ahead of us. The organizers prepared 252 kilometers long route through the mountains. One of the checkpoints was a road located the highest in Slovenia, where the rider climbing to Mangart mountain gets up to 2,065 meters over the sea level. The morning briefing was short and the planned start could not be delayed. We had an unusual route ahead. We swished to the italian border where we looped through the narrow streets to Slovenia. The majestic Juliet Alps were opening before us with their beautiful sceneries. All the time I felt an urge to stop and enjoy the view of the unbelievable nature around us. But there was no time to waste. There is a toll station under the Mangart and we had to arrive there as a group. „Then we can rest even for two hours“ said our guide. „Now we have to hurry“, and so we swished on. There was a sign under the hill that I have never seen before. I could not resist to make a picture of it. 22% elevation. It sounded just like a warning that this road can put every rider to a test if he decides to step on it.

Poviem vám, aj som sa trochu bál. Môj Ariel z 1927 roku má pomerne slabé chladenie a moja hmotnosť, tiež nepatrí medzi tie nižšie. Budeme mať teda čo robiť.  No keď sme už tu, nesmieme to vzdať. Pustil som sa teda do boja s nekonečným počtom 180 stupňových  zákrut a pomaly stúpal na tú zvláštnu horu. Zákrut akoby neubúdalo a my sme sa postupne prebojovali až k mračnám. Toto studené a vlhké počasie pomohlo našim motorkám zvládnuť problémy s prehrievaním a udržať si žiaduce tempo stúpania k vrcholu.  Cesta ani na kúsok nepoľavila krátkou rovinkou, len stúpanie a stúpanie , až tu zrazu sedlo pod vrcholom.

I can tell you that I was a little afraid. My 1927 Ariel has a slightly weak cooling and my weight does not belong to a lower category. A lot to do ahead. But we surely cannot give up, since we came a long way here. So I went to a fight with infinite number of 180 degree curves and was slowly climbing to that strange mountain. The road was winding endlessly and little by little we rode up to the clouds. This cold and humid weather helped our bikes to fight overheating issues and keep up the desired tempo up to the top. The road did not help with any flat section for one moment, just climbing and climbing. And suddenly there was a saddleback under the top of the mountain.

 Ešte nikdy som  nebol s Arielom tak vysoko. Vlastne som si ani nebol celkom istý, či je to vôbec možné s tak starým strojom ,, a hľa , sme tu". Zaslúžený odpočinok na vyhliadke , zopár fotografií na pamiatku, keď aj príroda ocenila naše úsilie a na chvíľu rozohnala mračná, nech sa môžeme kochať pohľadom do diaľav a pomalou jazdou zasa spiatočným smerom.  Všetkými tými zákrutami sme krúžili už s blaženým pocitom ,, dali sme to". Cestou nás však ešte čakala ďalšia horská etapa cez horský priesmyk Vršič vo výške 1611 metrov nad morom.  V tejto časti je už pomerne silnejšia premávka , hlavne motocyklov. Je to vyhľadávaná trasa a je sa tu na čo pozerať. Na vrchole odpočívalo množstvo motocyklových nadšencov so svojimi tátošmi, ktorí sa radi podelia o svoje zážitky z ciest. Dokonca sme tu stretli aj nášho kamaráta Mareka. Bol na výlete s priateľmi . Zbadal zástup Arielov , zbystril zrak a už z diaľky nám mával. Ako sa povie, svet je malý. Jeden ľahký obed a zasa svižnou jazdou na základňu.

I have never been at such an altitude with my Ariel. I was not even sure if it is possible on such an old bike „and look, here we are“. I think we deserved to take a rest at the view point and enjoy the beautiful sceneries and take some pictures, because even mother nature appreciated our  effort getting up the hills and chased away the heavy clouds for a while. And now we were ready to ride back slowly again. We swirled through all of the curves with a blissful feeling „we made it“. But in this part one more mountain stage was waiting for us through Vršič pass in 1,611 metres over the sea level. There is a pretty heavy traffic in this area, especially a lot of motorcycles ride here, because the surroundings are offering a lot to see. A great bunch of riders with their motorcycles were resting upon the top and they were happy to share their experiences from local roads. Even we met our friend Marek, since he was here on a trip with his friends. He spotted a fleet of Ariels and he waved at us from a quite distance. As one could say, the world is small. A light lunch and then we were off briskly back to our base camp

Bolo to prvý krát, že sme na rally prešli tak veľkú vzdialenosť a zároveň s takýmto prevýšením, ale dá sa to. Dobre sme si zajazdili a čakal nás ešte jeden krásny deň. Večerné posedenie s kamarátmi, nejaké to pivko, dobré jedlo. Človeku sa ani spať nechce ísť. Ráno však musíme byť pripravený na ďalší trip.  Naplánovaná jazda má 167 km a sľubuje podobné zážitky. Výlet do Nockalmstrasse v Korutánsku. Toto miesto je rajom cyklistov.  Ráno ako vždy krátka rozprava a už sme uháňali naozaj svižným tempom k mýtnici. Vstup na jednu osobu je 13 eur, čo ja na naše pomery dosť veľa, ale oplatí sa. Trasa má nespočetné množstvo nádherných zákrut so skvelým asfaltom a počas jednej cesty dva krát prekonáte nadmorskú výšku 2000 metrov.

It was a first time we travelled such distance together with such elevation during the rally, but it is really possible. We had a great ride and still a beautiful day was waiting for us. In the evening we sat down with our friends, had some beer and a good food. You don´t even want to sleep. But in the morning we have to be ready for another trip. The route is planned for 167 kilometers and promises similar experiences. A trip to Nockalmstrasse in Carinthia what is a real heaven for cyclists. As usuall a short debate in the morning and on by a brisk tempo to the toll station. The entry fee is quite expensive but 13 EUR per person is worth it. The route has an uncountable number of beautiful curves with fine pavement and during one trip you overcome the elevation of 2,000 meters twice.

Na prvom vrchole Glockenhütte 2024 metrov nad morom sme si dali len kávu a po krátkom odpočinku pokračovali na Karlbad. Je to niečo akoby staré kúpele s reštauráciou (posledné svojho druhu vo východných Alpách). Tento podnik sa nachádza v údolí, kde nieje žiadna elektrina a preto pripravujú aj všetko jedlo výlučne na dreve, alebo uhlí. My sme však pokračovali ďalej na Nockalmstrasse 2042 m n/m  a ešte ďalej , až k druhej mýtnici v údolí s ceduľou , ktorá označuje prvú zákrutu tohto krásneho miesta.  Jedna fotografia a šup ho späť do Karlsbadu na obed.

On the first Glockenhütte peak at 2,024 meters over the sea we just had a coffee and after a short break we rode on towards Karlbad. It is something like old spa with a restaurant (the last of its kind in East Alps). This spot is in the valley where is no electricity and that is why they prepare all of their food on wood or coal. But we just continued with our trip to Nockalmstrasse at 2,042 meters over the sea level and even further to a second toll booth in the valley. One more picture with a road-sign which labels the first curve of this beautiful place and then back to Karlbad for a lunch.

Celkovo sme v tento deň štyri krát vystúpili do výšky nad 2000 metrov s motocyklami, ktoré onedlho dosiahnu vek sto rokov. Tieto stroje boli navrhnuté, tak aby slúžili človeku. Pomáhali mu dosiahnuť nové ciele a aj po takej dlhej dobe dokážu naďalej prinášať radosť. Po návrate na základňu nás čakalo prekvapenie vo forme pečených prasiatok a dlho do noci družná diskusia s priateľmi o najrôznejších témach.

Overall during this day we climbed up four times to an altitude of over 2,000 meters on motorcycles that will soon get 100 years old. These machines were designed to serve a man, to help him accomplish the new goals and even after such a long time they are still capable to bring joy. After we returned to our base a surprise awaited us. The hosts prepared some roasted piglets and we stayed up late with our friends debating about countless topics.

Stredu usporiadatelia vyhradili ako servisný deň a prípravu na štvrtkový presun do Česka. My sme sa však už museli pobrať smerom domov, splniť si niektoré neodkladné povinnosti, aby sme sa zasa spolu stretli, tentokrát na Rally Českého Arielklubu.  

The Wednesday was reserved by the hosts for mantenance of our motorcycles and to prepare for Thursday transfer to Czech republic. But we had to go back home to get some urgent work done so we could meet again  on Czech Arielklub Rally.

Ale to už bude zasa iný príbeh. Veľa šťastných kilometrov a nespočet zážitkov Vám želá.

But that will be another story. Let me wish you many happy kilometers and a lot of new experiences.

Karol Burger a Slovenský Arielklub.

Preklad/ translator  - Rastislav Chmelár